Bezprecedentný útok proti prezidentovi Zemanovi zo strany slovenského servera Denník N (ex SME)
Útoky proti prezidentovi Zemanovi neberú konca. A je zaujímavé, že do útokov sa zapája predovšetkým spravodajská hydra, spoločnosť MAFRA v Česku a servery SME na Slovensku. Aj keď nie tak celkom. Dnes už to nie je SME, ale Denník N. Co je truc-projekt bývalých sfašizovaných redaktorov SME, ktorí na bojkot odišli zo SME potom, čo tieto noviny prevzala spoločnosť Penta.
V Česku máme tiež taký jeden truc-projekt, všetci ho poznáme, server Echo 24, ktorý sponzoruje skupina ľudí okolia pána Bakalu a pána Klenora a ktorý vznikol z bývalých redaktorov Ľudových novín vedených Daliborom Balšínkom, ktorí odišli na truc Babišovi. Ale dnes nebudeme prať špinavé prádlo v niekoľkých korytách, pozrieme sa na kauzu posledného útoku proti prezidentovi Zemanovi iba z pohľadu denníka N.
Čeština je krásna reč. Má tiež mnoho prísloví. A napadá ma ich hneď niekoľko. Kto chce psa biť, palicu si vždy nájde. To platí o vzťahu vyššie menovaných médií k prezidentovi Zemanovi dvojnásobne. Pamätám si, ako moja babička často používala taký slovný obrat, že niekto niekomu nasadzuje psiu hlavu. Nasadzovanie psej hlavy, teda vykresľovanie nejakého človeka v tých najhorších farbách, že je zlý a vôbec zlý, to začínam sledovať na kauzách prezidenta Zemana čím ďalej častejšie a predovšetkým, útoky prichádzajú stále z rovnakých smerov.
Hlavou do brány, bum, rana. Hlavou do brány, bum, rana. Hlavou do brány, bum ... a po určitej dobe by mal človek prísť na to, že niečo je tu zle. Ale u novinárov mainstreamu to tak nefunguje.
Keď totiž hlavou vráta neprerazí, tak namiesto toho, aby začal premýšľať o súvislostiach, na truc si postaví vlastné vráta, gumové, a do tých potom mláti hlavou o to intenzívnejšie. Hovorí sa tomu "prejav novinárskeho kreténizmu". Kreténizmus je ľudovo povedané "jednoduchosť". A o jednoduchosti myslenia redaktorov denníka N si dnes porozprávame.
Každý deň niečo proti Zemanovi
Miloš Zeman sa vyjadril pre Slovenský rozhlas v najnovšej kauze v tom zmysle, že nepovažuje inklúziu postihnutých detí do školských kolektívov so zdravými deťmi za prospešnú, a to ani pre jednu zo strán. Postihnutí sú každý deň konfrontovaní s tým, že sú postihnutí, teda pomalší, hlúpejší, retardovanejší, mentálne zaostalejší a zdravé deti naopak sú vo výučbe spomaľované, pretože ako Zeman správne uviedol, rýchlosť kolóny je len tak rýchla, ako najpomalší je jej najslabší článok.
A Denník N tento výrok dal na úroveň pána Kotlebu, čo je v médiách na slovensku očíslovaný nácek, ktorý sa ale v slobodných voľbách stal hajtmanom Banskobystrického kraja.
Moja manželka je učiteľka, teda aby som bol objektívny, stredoškolská profesorka na gymnáziu. S prezidentom Zemanom v tejto veci súhlasí, hoci ho nevolila. A prečo? Milí redaktori denník N (dúfam, že vám tento článok niekto pošle na email), inkluzívne vzdelávanie z pohľadu učiteľky je cestou do horúcich pekiel! To nehovorí pán Kotleba z Banskej Bystrice, to hovorí učiteľka s praxou 22 rokov. Žena učila pred mnohými rokmi jedného študenta, ktorý bol pomalší. A tu je jej svedectvo.
Študent trpel mentálnou retardáciou, ľahkými formami spazmov a občas vykonal veľkú potrebu do nohavíc. Úplne tu vynechám nechutné detaily, pretože k postihnutým ľuďom mám úctu a pochopenie, chápem, že sa chcú integrovať do spoločnosti, ale tiež by mali oni pochopiť, že tá integrácia , páni novinári zo Slovenska, nemôže byť na úkor zdravých študentov , teda ako sa dnes hovorí, na úkor majority. Ale poviem vám pár situácií, ktoré mi dnes žena rozprávala, keď videla v televízii ten mediálny útok na Zemana a na to, čo povedal a kvôli čomu ho médiá vláčia.
Keď v rámci inklúzie študent pohryzie učiteľku ...
Spomínaný študent, pred začiatkom písomnej práce z matematiky, prišiel nepripravený. Jeho asistentka totiž ochorela a on musel do školy prísť sám. Priviezla ho namiesto toho sociálna pracovníčka a doviedla ho do triedy. Keď manželka prišla do triedy a povedala, že teda dnes si napíšu písomnú prácu z matematiky, mladý chlapec v strese a v situácii, ktorá mu bola cudzia a neznáma, dostal záchvat, kŕče, chytil tzv. "tantrum" (dúfam, že viete, čo to znamená) a za neskutočného revu, hádzania stoličiek po triede, zvíjania sa na zemi, sa pomočil a vykonal aj veľkú potrebu do nohavíc.
Z písomnej práce nič nebolo, pretože zvyšok hodiny moja žena strávila stabilizovaním psychického stavu študenta (rozumejte držala ho všetkou svojou silou spolu s kolegom) a za pomoci ďalšieho privolaného profesora z vedľajšej triedy študentovi vyťahovala zapadnutý jazyk a zľahka ju pohrýzol.
Je veľký rozdiel medzi postihnutým a problémovým dieťaťom, deti s telesným postihnutím na vozíčku nie sú v kolektívoch prakticky nijako hendikepované, na rozdiel od detí s mentálnym postihnutím alebo asocializačním syndrómom z rómskych get.
Môžeme toto prejsť mlčaním a povedať, že ide o extrém, o výnimku a že postihnuté deti výučbu takto normálne nesabotujú. Ale vyvediem vás z omylu. Existujú dve možnosti, ako funguje inkluzívne vzdelávanie v Českej republike. A toto je svedectvo učiteľky, mojej ženy a teraz dobre počúvajte, milí rodičia aj drahí novinári:
Buď učiteľka alebo profesorka študenta s postihnutím v triede absolútne ignoruje a nezapája ho do výučby vôbec, žiadne skúšanie pri tabuli pred triedou, ani iné interakcie s triedou a necháva ho pracovať s asistentom niekde v kúte vzadu v triede, čo na psychike študenta iste zanecháva stopy menejcennosti a odstrčenia v kolektíve.
Alebo učiteľka zvolí inú cestu, ešte horšiu, že totiž zníži latku výučby pre celú triedu , a to natoľko markantne, že zdravé deti z tejto triedy s niekoľkými inkluzívne zaradenými postihnutými jedincami by v konfrontácii s paralelnou triedou na konci roka, výhradne zloženou zo zdravých študentov, nemali šancu uspieť, pretože by mali len asi 20% znalostí toho, čo by mali poznať.
Manželka mi rozprávala, ako skúšala tohto študenta pri tabuli (len raz, pretože učebný plán nie je nafukovací a učiteľka musí splniť plán, páni novinári, inak jej hrozí postih od školskej inšpekcie) a spolu s asistentom celá procedúra trvala 40 minút, teda spolu so zápisom do triednej knihy tým "zabila" celú hodinu. Trieda medzitým vypracovávala písomnú úlohu, ale na novú látku s výkladom sa nedostalo. Chápete už, kde sa berie tých púhych 20% vedomostí?
Čo robiť, keď mentálne postihnuté dieťa postihne tantrum pri vyučovaní?
Inokedy zase chlapec počas výkladu látky vydával podivné zvuky, ktoré ostatných študentov vyrušovali, miestami rozosmievali, takže výklad musel byť prerušený a manželka len s nevôľou sledovala, ako asistent vytiahol z tašky gumové pískátko, ktoré pri stláčanie chlapca upokojovalo a on tak nedostal tantrum. Pííísk, pííísk .... píísk, píísk ...
Po dvoch mesiacoch išla manželka za riaditeľom s výpoveďou v ruke. Riaditeľ v spolupráci s agentúrou (umiestnenie chlapca na gymnázium zaisťovala Nadácia Adra a ako sa neskôr ukázalo, chlapec precestoval 5 gymnázií, než skončil opäť v špecializovanej škole), a tá potom asi za ďalší týždeň chlapca zo školy odhlásila.
Dodnes žena nechápe, ako sa študent vôbec mohol na gymnázium dostať , kto to schválil, kedy a kde chlapec vypracoval prijímacie skúšky a či ich vôbec robil. Riaditeľ školy totiž naznačil, že chlapec je produktom "pozitívnej diskriminácie" a projektu akéhosi grantového programu na overenie inklúzie detí s určitými diagnostikovanými postihnutiami.
Ešte nebezpečnejšia je však inklúzia postihnutých detí na školách základných. Tam totiž zdravé deti získavajú prvé návyky týkajúce sa štúdia, zodpovednosti, samostatnosti, súťaživosti, čo je nevyhnutná príprava na úspech v dospelom živote.
V triedach s postihnutými deťmi, kde ich je viac, to potom vyzerá tak, že učiteľka nemôže tých žiakov nechať v kúte s asistentmi, ale musí ich už zapojiť do výučby. Tým sa spomalí výukový plán, začínajú sa robiť škrty v osnovách, celé úseky látok idú preč, nahrádza sa to domácim samoštúdiom a pretože samoštúdium u detí vo veku 7 alebo 10 rokov je veľmi chabé, neefektívne, dieťa totiž potrebuje výklad v škole, to nie je dospelý vysokoškolák, tak dochádza k efektu zníženia nárokov na všetky deti v triede.
Keď vám postihnuté dieťa ohrozuje injekčnou striekačkou vaše vlastné dieťa ...
Pozrite sa na články redaktorov servera iDnes.cz. Čo článok, to hrúbka, prípadne dislektická podivnosť vo vete. Mnohí sa tomu smejú, ale to sú dospelí ľudia, dospelí redaktori. Ale školy ich nenaučili česky, teda nie gramatiku. Viete si predstaviť, ako za 15 rokov budú vyzerať články redaktorov, ktorí vyjdú zo škôl s inkluzívnym vzdelávaním? Znalosť jazyka je rok od roku horší. A prečo? Pretože učitelia na školách sú zavalení tlakom na inklúziu problémových detí.
Žena odmieta hovoriť "postihnuté detí", pretože postihnuté dieťa nemusí znamenať automaticky hlúpe , napr. deti s telesným postihnutím. Deti na vozíčku s telesným problémom, bez všetkého. Ale problémové deti, predovšetkým z radov rómskeho etnika, deti, ktoré pri nástupe do školy nemajú hygienické návyky , zato ale majú v útlom veku návyky na omamné látky a na vulgárnu reč dospelých rodičov , deti, ktoré nosia do triedy marihuanu spolužiakom vo veku 7 rokov , ako zažila moja manželka pred mnohými rokmi na škole nášho staršieho syna, keď sa to dozvedela od iných rodičov na rodičovskej schôdzke, nosenie nožov a sekriek do škôl (tiež naša vlastná skúsenosť zo školy našich detí), vyhrážanie deťom infikovanými injekčnými ihlami , že keď im chlapec nevydá peňaženku, tak ho bodnú do krku, chlapec prišiel domov s plačom a nechcel zo strachu chodiť do školy ..., takže problémové deti, to sú také deti, ktoré nie nevyhnutne musia byť mentálne postihnuté, dámy a páni.
Inkluzívne vzdelávanie, aspoň v prípade našej rodiny, viedlo k tomu, že sme obaja našich chlapcov umiestnili na školu v Nemecku v malej obci, kde do triedy chodia len Nemci, nie je tam žiadna inklúzia a za celú dobu sa tam nestretli s jediným prípadom šikanovania, alebo čohokoľvek z toho, čo zažili s rómskymi spolužiakmi na svojej pôvodnej škole v ČR.
Keď je v triede "retard", rodičia preraďujú deti na iné školy, kvalita výučby ide do hája.
Avšak chápem, že nie každá rodina v ČR má možnosť a prostriedky vziať svoje deti z českých škôl a preradiť ich do bezpečných vzdelávacích ústavov, či už súkromných alebo štátnych niekde v zahraničí, každopádne však som úplne nahnevaný, že rozumný a správny názor prezidenta republiky je používaný ako téma bulvárneho slovenský plátku , ktorý sa týmto znížil na úroveň tej najšpinavšej novinárskej žumpy. Porovnávať pána prezidenta a jeho výroky s názormi pána Kotlebu, to je nielen neférové, ale úplne škandalózne. Pani veľvyslankyňa Lívia Klausová by sa mala v mene ČR ostro ohradiť proti takýmto prirovnaniam!
Záverom vás, čitateľov, požiadam, aby ste si vypočuli, čo naozaj prezident Zeman povedal. Ako zistíte, povedal napodiv to isté, čo hovorí o inkluzívnom vzdelávaní moja manželka z pozície učiteľky. Moja žena nie je aktivistka, ale dala mi súhlas, aby som tento článok napísal a šíril po internete, hlavne na Slovensku, takže požiadam našich slovenských čitateľov, aby text hojne kopírovali a šírili na internete na Slovensku. Deti sú naše všetko, naša prítomnosť i budúcnosť a ich vzdelávania nesmie byť brané za rukojemníkov rôznych projektov sociálneho inžinierstva v školstve, ktoré dotuje a podnecuje EÚ cez české a slovenské mimovládne organizácie a neziskovky.
-VK-