Desať dôvodov, prečo vystúpiť z NATO
Z obrannej aliancie planetárnym agresorom. Majú u nás vládnuť USA? Petície, o ktorej budú režimovo médiá zaryto mlčať. Váš hlas to môže zmeniť
12. 3. 2015
Keď český minister zahraničia Jan Kavan pred šestnástimi rokmi odovzdával svojej americkej kolegyni Madeleine Albrightovej ratifikačnú listinu, potvrdzujúcu náš vstup do NATO, zdalo sa, že to väčšina česskej spoločnosti víta. Stalo sa tak práve na deň pred šestnástimi rokmi, 12. marca 1999.
Uplynulo iba dvanásť dní a na Belehrad a ďalšie ciele v Juhoslovanskej zväzovej republike začali dopadať "humanitárne" bomby. Počas 78 vojnových dní bolo uskutočnených na 38 tisíc bojových letov, z námorných plavidiel zasahovali srbské územie rakety s plochou dráhou letu.
Väčšina cieľov bola civilného charakteru, bomby zasiahli školy, nemocnice, televízne a rozhlasové spoločnosti, kostoly či vlaky. Zahynulo okolo dvoch tisíc civilistov a v dôsledku náletov prišlo o prácu vyše 700 tisíc ľudí.
Dôvera mnohých českých občanov v mierové úmysly Severoatlantickej aliancie bola hlboko otrasená. Táto zjavná agresia, odporujúca hneď dvom článkom Washingtonskej zmluvy, ktorá NATO ustanovuje, bola pre nás prvým šokom a varovaním.
Počas vojny v Bosne a konflikte v Kosove NATO svojou podporou moslimských guerill výrazne prispelo k šíreniu islamu po celej Európe a otvorilo kanál pre export heroínu prostredníctvom albánskej mafie.
Po vyhlásení "vojny proti terorizmu" americkým prezidentom Georgeom Bushom ml. sa NATO zapojilo do trestných operácií v Afganistane a Iraku. Obe krajiny sa dnes nachádzajú v ešte horšom stave, než aký v nich panoval pred vojnovými operáciami spojeneckých síl a posilňujú sa v nich mocenské pozície radikálnych islamistov. Produkcia afganských ópiových polí sa v čase prítomnosti aliančných síl zvýšila deväťkrát.
V roku 2011 bombardovali sily NATO v rozpore s medzinárodným právom Líbyu. V dôsledku tejto agresie a zvrhnutia plukovníka Kaddáfího upadla krajina do ničivého chaosu, z ktorého majú opäť úžitok len islamskí teroristi a v regióne pôsobiace zločinecké organizácie. "Oslobodená" Líbya sa postupne stáva hlavným miestom, odkiaľ prebieha masová migrácia arabského aj subsaharského obyvateľstva do Európy.
Ilúzie o blahodárnosti pôsobenia NATO museli ľudia so zdravým rozumom už dávno stratiť. Doteraz posledným a najvážnejším nebezpečenstvom je "obkľučovanie" Ruskej federácie armádami NATO. Umelo vyvolaná ukrajinská kríza tento postup ešte podstatne zrýchlila.
Americká armáda a jej generáli, ktorí NATO ovládajú, sa zjavne pripravujú na "Veľkú vojnu", ktorá môže našu civilizáciu - zvlášť na európskom kontinente - urobiť minulosťou.
S jednoduchým lamentovaním nad neblahým stavom vecí by sme sa však uspokojiť nemali. Preto prichádzame s petíciou , v ktorej požadujeme začatie celospoločenskej diskusie o vystúpení Českej republiky z NATO. Jej zmyslom je oznámiť našej politickej reprezentácii, že významná časť verejnosti Českej republiky považuje za neprijateľné ďalšie zotrvanie našej krajiny v tomto vojenskom bloku, o ktorom dokonca aj prvý poprevratový prezident Václav Havel svojho času súdil, že musí byť, tak ako Varšavská zmluva, zrušený.
Petícia má nasledovné znenie:
My, občania Českej republiky, vyzývame českú politickú reprezentáciu na začatie procesu, vedúceho k vyviazaniu našej krajiny zo štruktúr Severoatlantickej aliancie (NATO). K tomuto postoju nás vedú nasledujúce dôvody:
1. V deň, kedy sa Česká republika k Washingtonskej zmluve pripojila, bolo NATO vojenským spoločenstvom, určeným k obrane členských štátov pred vonkajšou agresiou. Neospravedlniteľné bombardovanie Juhoslávie, krajiny, ktorá žiaden z členských štátov NATO neohrozovala, a prijatie novej strategickej koncepcie aliancie 24. apríla 1999 však povahu NATO zásadným spôsobom zmenilo. Pôvodne obranný pakt sa pretvoril na pakt útočný, vojensky zasahujúce v konfliktoch, vzniknutých mimo územia svojich členských štátov.
2. Vlastným dôvodom k založeniu NATO bola kolektívna obrana pred Sovietskym zväzom. Rozpadom ZSSR a rozpustením konkurenčnej Varšavskej zmluvy stratilo NATO svojho pôvodného nepriateľa a bolo nútené hľadať nový dôvod pre svoju ďalšiu existenciu. Nová strategická koncepcia preto prišla so zoznamom nových hrozieb, ktorým vraj členské štáty NATO čelia: medzinárodný terorizmus a takzvaný extrémizmus, energetická bezpečnosť, zdravotné riziká alebo klimatická zmena.
A pretože sa v súvislosti s americkým útokom na Irak v roku 2003 presadzuje aj v rámci NATO doktrína preventívneho úderu, vyššie uvedené zmeny umožňujú krajinám NATO aktívne zasahovať z ľubovoľných príčin v ktorejkoľvek časti sveta. Česká republika, ktorá nikdy nebola imperiálnou mocnosťou, je dnes medzi nimi. To pokladáme za neprijateľné.
3. NATO sa čím ďalej tým viac stáva reprezentantom výlučne amerických globálnych hospodárskych a politických záujmov, respektíve záujmov mocenských záujmových skupín, americkú politiku ovládajúcich. Ich ideologické zakotvenie tým z NATO robí vojenský nástroj k vyvolávaniu "farebných revolúcií" a štátnych prevratov i k následnému sociálno inžinierskemu zasahovaniu do novo ovládaných spoločností.
To pripúšťajú aj nedávno prijaté dokumenty NATO, v ktorých sa hovorí o politike presadzovania ľudských práv, práv menšín či rovnosti mužov a žien. Severoatlantická aliancia sa tak z pôvodne obranného zoskupenia stala organizáciou presadzujúcou vojenskou silou politickú a ekonomickú podriadenosť štátov, ktoré nie sú jej členmi.
4. NATO sa v priebehu posledných dvoch desaťročí pretvorilo v organizáciu, plne pôsobiacu v intenciách architektov globálnej vlády, takzvaného Nového svetového poriadku. Je ovládaná mesianistickou predstavou o svojom celoplanetárnom poslaní, nerešpektujúcom prirodzenú existenciu odlišných záujmov iných národov a štátov.
Usiluje o svet bez hraníc a štátov, podriadeného jedinej univerzalistickej ideológii a mocenskej kontrole. Tým sa úplne spreneverilo svojmu poslaniu obranného zoskupenia mierumilovných krajín.
5. Štáty, ktoré sa tejto imperialistickej politickej vízii postavia do cesty, čelia zo strany NATO nepriateľstvu a odplate. V tomto kontexte treba rozumieť aj súčasnému konfliktu NATO s Ruskom.
Odmietame sa v rámci aliancie podieľať na stupňovaní napätia v strednej a východnej Európe a dôrazne protestujeme proti otvoreným prípravám na vojnu s Ruskom, ktorú chcú vládnuce americkej elity riešiť fatálne problémy svojej vlastnej spoločnosti.
6. NATO v priebehu poslednej dekády zdegenerovalo v nástroj pre presadzovanie globálnych záujmov Spojených štátov. V tejto podobe predstavuje hrozbu pre mier a civilizované spolužitie medzi národmi a štátmi. Vznikajúce konflikty vo svete jeho zásahy neriešia, skôr ich posilňujú a zmnožujú, niektoré potom priamo samy vyvolávajú, alebo sa na ich vzniku podieľajú.
To je v priamom protiklade k záujmom Českej republiky, ktorej občania stále silnejšie dávajú najavo, že chcú žiť v mieri a dobrých vzťahoch so všetkými národmi sveta.
7. Vystúpením z Varšavskej zmluvy po zrútení komunistického režimu sme urobili historický krok z vojenského bloku, ktorý bol pre budúcnosť našej krajiny rizikom a nebezpečenstvom. Bolo to v čase, keď mnohí dúfali, že začína nová epocha mierovej spolupráce štátov a národov, v ktorej vojenské bloky prestanú hrať rolu svetových žandárov.
Náš vstup do NATO sa preto zdal byť vtedy skôr formálnym zavŕšením procesu našej integrácie medzi krajiny, ktoré zdieľajú túžbu po mieri. Nezabúdajme, že to bola doba, kedy sa vážne uvažovalo o tom, že aj Ruská federácia a ďalšie predtým znepriatelené štáty sa stanú súčasťou spoločne zdieľanej obrany proti budúcim nebezpečenstvám.
Došlo však k pravému opaku. Severoatlantická aliancia sa na začiatku dvadsiateho prvého storočia zmenila v agresívny vojenský blok, ktorý kolektívnu obranu zamenil za imperiálnu stratégiu, ohrozujúcu mier v Európe a na celom svete.
8. Ukrajinská kríza, takzvaná Arabská jar a ďalšie zvyšovanie napätia na Blízkom a Strednom východe, v ktorých sa NATO priamo či nepriamo angažuje, hoci mu to podľa stanových listín vôbec neprislúcha, sú zjavným dokladom podstatnej zmeny jeho pôvodného zamerania.
Tú sme v okamihu nášho vstupu nemohli predpokladať. Nie je v záujme nášho štátu, aby sme sa stali agresormi, aby sa naša armáda premenila v expedičný zbor, zúčastňujúci sa vojenských operácií v rôznych častiach sveta.
Zvlášť potom je v priamom protiklade s našimi záujmami, aby sme boli súčasťou vojenskej aliancie, ktorá bude zásterkou pre americké veľmocenské ambície v Európe. Nezakrývaná snaha obkľúčiť a podmaniť si prípadne aj vojnou Ruskú federáciu je zatiaľ posledným krokom na tejto zničujúcej ceste, voči ktorej nemôžeme ostať ľahostajní.
9. Rusko nás neohrozuje. Umelo vyvolaný ukrajinský konflikt sa stal zámienkou k nástupu NATO proti prirodzeným životným záujmom Ruskej federácie. Dôsledkom tejto nezodpovednej politiky je, že sa naša krajina ako členský štát aliancie v prípade vojnového konfliktu stane ako jedna z prvých predmetom odvety ruských obranných síl.
Máme tak poslúžiť ako predsunuté územie pre vojnové operácie Spojených štátov a krajín im v NATO podriadených. Tým je úplne popretá idea, s ktorou sme do tejto medzinárodnej organizácie vstupovali.
10. Preto nastal čas začať intenzívnu spoločenskú diskusiu, či, kedy a ako z tohto vojenského paktu vystúpiť. Sme to povinní ako súčasným generáciám, tak našim predkom, ktorí v časoch poroby bojovali za našu slobodu a štátnu zvrchovanosť, a zaslúžia si to aj naše deti, ktoré tým chceme ochrániť od hrozby násilných spoločenských zvratov a nezmyselných vojen, z ktorých budú profitovať len tie sily, ktoré o smerovaní NATO v dnešnej dobe rozhodujú.
Nejde o nič nové. Svojho času Francúzsko, ďaleko významnejšia krajina ako je Česká republika, uprostred prvej studenej vojny vystúpila z vojenských štruktúr NATO. Ide o krok rovnako tak regulárny, ako bol náš vstup. Ten sa obišiel bez všeľudového súhlasu v referende. Vystúpenie z NATO je preto možné rovnakou cestou - alebo prostredníctvom ľudového hlasovania.
Ak majú naši čitatelia na vec rovnaký názor, môžu to dať najavo svojim podpisom tu . Prosíme ich súčasne, aby túto petíciu aktívne šírili, pretože možno dôvodne predpokladať, že oficiálne režimové médiá ju budú dôsledne ignorovať.
Obraciame sa aj na členov rôznych politických strán, ktorým osud Českej republiky nie je ľahostajný, aby túto otázku vo svojich stranách diskutovali, premysleli a svojím podpisom - či naopak Nepodpísaním - svoj postoj k našej iniciatíve vyjadrili. Nie je to ešte tak dávno, čo sa takýto postup nazýval demokracia.
Za organizátorov petičnej akcie,
Petr Hájek