Choď na obsah Choď na menu
 


Impérium vracia úder

28. DECEMBER 2014 

 

         Ukrajinská kríza, jej vznik, dnešný drastický priebeh, vedúci do faktickej ukrajinskej občianskej vojny, je veľkou morálnou a politicko-ekonomickou prehrou Európskej únie a hlavne jej členov, vrátane Slovenskej republiky. Podpora súčasných „ukrajinských strán vojny“, ktorí bez váhania bombardujú vlastným civilistov zároveň znamená tiež podporu zachovania faktickej vlády oligarchov na Ukrajine. Európska únia zaujala svojou ukrajinskou politikou úplne pokrytecký postoj k etickým ideálom z ktorých kedysi vznikla a dlhodobo čerpala a stala sa inštitúciou bez morálnej integrity.

         Zástupcovia Európskej únie sa pred časom pokúšali, nie celkom premyslene, nehľadiac na predpokladané dôsledky a v rozpore so svojimi dlhodobými strategickými záujmami, minimálne hospodársky jednostranne ovládnuť Ukrajinu v zjavnej snahe rozšíriť spotrebiteľskú, odbytovú a surovinovú oblasť pre najväčšie európske ekonomiky a zároveň oslabiť geostrategickú pozíciu Ruska. Nemali ani záujem o kompromisnú dohodu s Ruskom. Fakticky však obhajovali geosťrategické záujmy USA, ktoré sú skutočným pôvodcom a hlavným strojcom súčasných dramatických ukrajinských udalostí.
         Západní iniciátori ukrajinských udalosti sa výrazne inšpirovali myšlienkou bývalého nemeckého „železného“ kancelára Bismarcka. „Mohutnosť Ruska môže byť podkopaná len jeho oddelením od Ukrajiny. Je treba nielen Ukrajinu oddeliť, ale predovšetkým postaviť ju proti Rusku, národ rozdeliť na dve časti a potom sa len dívať, ako brat vraždí brata. Preto musíme nájsť a vychovať zradcov z prostredia ukrajinskej nacionalistickej elity a s ich pomocou zmeniť uvažovanie jednej časti veľkého národa až do toho štádia, kedy bude nenávidieť všetko ruské. Všetko ostatné je len otázkou času“.

          Pokiaľ sledujeme doterajší ukrajinský vývoj západní iniciátori postupujú v intenciách slov tohto významného nemeckého politika 19. storočia. Príčinou vzniku takejto situácie je skutočnosť, že USA geopoliticky potrebujú prerušiť dlhoročné zbližovanie EÚ (hlavne Nemecka) a Ruska, aktivizovať upadajúce NATO a neskôr vysunúť svoje (proti)raketové, či radarové systémy na Ukrajinu, teda do blízkosti centrálnych oblastí Ruska a do budúcna obmedziť ruské možnosti efektívneho použitia ruských odvetných (odstrašujúcich) jadrových prostriedkov.

         Vznikla by podobná teritoriálno-mocenská situácia ako keď Nemecko a Rakúsko v roku 1918 diktovalo Rusku Brest-litovský mier.

         Predstavitelia Európskej únie však akosi precenili vlastné sily a možnosti, pričom ani nehľadeli na záujmy mnohých svojich členov. V praxi by malo potencionálne hospodársko-politické ovládnutie Ukrajiny zo strany západu rôzne dôsledky a to nie vždy pozitívne. Napríklad z hľadiska Slovenska to môže v budúcnosti vyvolať následný presun spotrebiteľského priemyslu, vrátane (po čase aj) automobiliek na východ od hraníc Slovenska.

         Naopak Slovensko môže byť prosperujúce a zaujímavé pre investorov hlavne v prípade viac-menej harmonických vzťahov Ukrajiny a Ruska s využitím Slovenska ako výhodného vývozného a tranzitného priestoru pre investorov vyvážajúcich hlavne do Ruska. Zároveň dobré rusko-ukrajinské vzťahy majú pozitívny a reálny vplyv na slovenský podnikateľský rozvoj, rast zamestnanosti a využitie nárastu poplatkov z prepravnej plynovej kapacity Slovenska.

         Je v záujme Slovenska a jeho investorov budovať základne pre obchod s Ruskom na východných hraniciach Európskej únie. Prehlbovanie disharmónie vzťahov Ruska a Ukrajiny sa bezprostredne a negatívne dotýkajú budúcich ekonomických perspektív Slovenska. Pre Slovenskú republiku a jej občanov by bola jednoznačne najlepšou správou – dobré rusko-ukrajinské vzťahy.
         Agresívna politika USA a EÚ proti rusko-ukrajinskému zblíženiu znamená v praxi okrem iného nielen obmedzovanie slovenských prepravných plynových kapacít s príslušnými finančnými dôsledkami, ale hlavne stratu záujmu investorov o Slovensko resp. o východnú časť Európskej únie na hraniciach novej studenej ekonomickej vojny. Investori nemajú záujem ekonomicky investovať do krajín, ktoré sa nachádzajú na hranici novej železnej opony.

         V súčasnosti sa sankčnou politikou premyslene pretrhávajú dlhoročné ekonomicko-politické väzby EÚ-Rusko. Navyše dodajme, že lacnejšia ukrajinská produkcia vyvážaná do EÚ môže časom prevalcovať slovenských výrobcov, nakoľko bude môcť Ukrajina po čase bezcolne dodávať tovar do štátov EÚ.

         Zhoršené vzťahy s Ruskom sa prejavia tiež v nevypočítateľných dodávkach ruského plynu, ropy a iných komodít prechádzajúcich cez nepokojnú a nestabilnú Ukrajinu, alebo čo z nej v budúcnosti zostane. Občianska vojna na Ukrajine môže vyvolať do budúcna tiež nápor utečencov nielen na našich východných hraniciach. Antiruské ekonomické sankcie EÚ (a ruské protisankcie) a postavenie Slovenska na hranici novej studenej vojny bude mať pre Slovenskú republiku devastačné nielen ekonomické dôsledky.

         Súčasné špičky EÚ vlastne hrajú „v amerických politických dresoch“, proti záujmom Slovenska a viacerých členov Európskej únie. Musíme v záujme komplexnosti pohľadu dodať, že bývalý predstaviteľ Európskej únie (a to samotný bývalý predseda Európskej komisie) bol pôvodne maoistom. Ak k nemu priradíme aj bývalú aktívnu funkcionárku bývalej mládežníckej komunistickej organizácie a dnes dôležitú nemeckú kancelárku, tak minulosť spoluformuje súčasnosť možno viac ako si myslíme.

         Aktuálnu protiruskú sankčnú politiku Európskej únie dôrazne kritizujú aj bývalí nemeckí kancelári Kohl a Schroder.
         Podľa nemeckého exkancelára Helmuta Kohla súčasná snaha západu o izoláciu Ruska ma zásadné riziko. „Západ, rovnako Rusko a Ukrajina musia byť opatrní, aby sme nestratili všetko to, čo sme predtým dosiahli“ zdôrazňuje nemecký bývalý kancelár – inak zjednotiteľ Nemecka. Dodajme, že iniciátori snáh o izoláciu (a potrestanie) Ruska, či už Barroso, Merkelová , ale i ďalší bývalí a súčasní predstavitelia Európskej únie, žiaľ už na Ukrajine neobhajovali resp. neobhajujú ani skutočné záujmy Európskej únie ani jej členských štátov.

         Obhajujú prevažne americké záujmy, ktoré dôrazne odmietajú zbližovanie Európskej únie a Ruska, hlavne v ekonomickej, politickej a v geostrategickej oblasti. USA chcú vyvolať bariéru v zbližovaniu EÚ a Ruska s tým, že na rozdiel od USA za to ekonomicky výhradne zaplatí Európska únia a hlavne jej členské štáty, vrátane Slovenska. Takáto súčasná „európska de facto protieurópska politika EÚ” len vytvára predpoklady pre snahu USA na rozširovanie NATO na východ, rast vojenských výdavkov (viď. nákupy drahých dopravných vojenských lietadiel na Slovensku),ale všetko to na úkor minimálne ekonomických európskych záujmov.

         Keďže budúce rozhodujúce geostrategické záujmy USA nebudú v Európe, ale v Pacifiku, tak je otázkou, či z toho vyplývajúce zbližovanie Činy a Ruska je v dlhodobom strategickom záujme samotných USA, ktoré budú v budúcich desaťročiach jednoznačne preferovať Pacifik pred Európou. Takáto politika vrhá Rusko do náručia Číny, čo nie je v záujme samotného Ruska, ale ani z hľadiska dlhodobých západných záujmov. Nakoniec to dlhodobo a strategicky hlavne poškodí Európsku úniu, vrátane Slovenska. Nielen predpokladanou budúcou vyššou cenou plynu v Európe, keďže perspektívne Rusko presmeruje časť svojich zdrojov plynu do Činy a iné neruské plynové zdroje budú rádovo drahšie.

         Tým EÚ a Slovensko si oslabí celosvetovú konkurenčnú schopnosť aj vďaka budúcej drahej energii a obmedzení vývozných kapacít na ruskom trhu. Pokračujúce obmedzenia vo vývoze tovaru a technológii do Ruska, nielen z Nemecka, ale i zo Slovenska budú mať negatívne ekonomické dôsledky, vrátane vyprázdnenia ruského trhu pre neeurópsku konkurenciu. Skôr sa s tým však vysporiada bohaté Nemecko, ako chudobné Slovensko a iné stredoeurópske krajiny, ktoré na protiruskú sankčnú politiku doplatia najviac.

         Na margo tých čo hovoria o potrebe prehĺbenia spoločnej zahraničnej politiky Európskej únie, tak zahraničnopolitický zámer EÚ zrealizovaný na Ukrajine v roku 2014 výrazne diskredituje súčasnú zahraničnú politiku EÚ, čo dokladá len nekompetentnú, nesamostatnú a proamerickú zahraničnú politiku Európskej únie a to dokonca v rozpore so samotnými racionálnymi európskymi záujmami a záujmami jej členských štátov, vrátane Slovenskej republiky.

         Takto EÚ a Slovensko oslabuje svoj rusky odbyt tovaru, zdražuje svoje energetické zdroje a výrazne oslabuje svoj ekonomický rast. Podpora ukrajinského vládneho bombardovania civilistov na východnej Ukrajine znamená, že EÚ možno definitívne opustili základné etické hodnoty na , ktorých vzniklo. Takto sa dnešný establišment EÚ, vrátane súčasných politikov typu Merkelovej a spol. môžu stať celkom paradoxne hrobárom budúcnosti EÚ a integrovanej Európy.

         Tiež po takýchto skúsenostiach a v prizme ukrajinských udalostí  môže rozširovanie právomoci nadnárodných orgánov Európskej únie mať zničujúce dôsledky pre budúcu európsku spoločnú zahraničnú politiku doslova v priamom prenose. Ukrajinské udalosti predstavujú flagrantné a totálne zlyhanie zahraničnej služby EÚ. Súčasná medzinárodnopolitická situácia a ukrajinská kríza (a predtým dodnes trvajúca trebárs líbyjská a sýrska kríza) dokladá, že občanmi priamo nevolení predstavitelia Európskej únie (Európskej komisie) a to bez priameho mandátu občanov postupujú nielen nekompetentne, ale podrývajú vlastné záujmy členských štátov Európskej únie a ich občanov a podstatu európskych hodnôt.
         Dnes reálne sa najväčšími spojencami Európskej únie (a hlavne USA) stali ukrajinskí oligarchovia, čo znamená, že špičky EÚ rezignovali na akékoľvek demokraticko-morálne kritéria. Prečo sme napríklad ani v náznaku nepočuli, že Európska únia bude iniciovať ,organizovať a priamo poskytovať humanitnú pomoc civilistom v Donbase postihnutým občianskou vojnou. To ani náhodou skôr počujeme tichú podporu vojenského bombardovania. Počujeme nanajvýš o potrebe dôsledne strážiť východné hranice s Ruskom bez zmienky o nutnosti priamej pomoci postihnutým civilistom, ktorým Kyjev zámerne nevypláca dôchodky, zadržuje ich bankové úspory a ničí prívody vody a tepla do ich bytov.          Akoby Kyjev a Brusel spoločne uvažovali, že čim horšie, tým lepšie. O humanitnej pomoci na juhovýchod Ukrajiny ani slovo z EÚ, žiaľ ani od oficiálnych inštitúcii Slovenskej republiky.
         Veď, keď si povstali nech si len hladujú, nech žijú bez strechy nad hlavou a nesťažujú si na vládne bombardovanie trebárs fosforovými bombami. Kde sú však toľké roky omieľané všeľudské hodnoty a ich ochrana zo strany EÚ a USA. Dnes ukrajinskí oligarchovia z ktorých vyšli dnešní mocní tejto krajiny, vrátane ukrajinského prezidenta sú najlepší priatelia západu. O to viac v tejto súvislosti chápeme účelové pozadie tzv. európsko-atlantického dlhoročného tolerantného postoja k oligarchom na Balkáne, takpovediac „narkobarónom a predajcom ľudských orgánov“ v Kosove, oligarchom v strednej Európe a inde.

         Treba povedať, že USA a zástupcovia Európskej únie majú dva diametrálne rozdielne demokratické a morálne štandardy s ohľadom nielen ukrajinských udalostí. Podľa demokratických kritérií a zásad zdravého rozumu je kyjevský Majdan so západnou výraznou a preukázanou finančnou a politickou podporou len mocenským a málo demokratickým podujatím.

         Podľa americkej námestníčky ministra zahraničných vecí bola poskytnutá podpora príprave a priebehu Majdanu vo výške 5 miliárd dolárov. Bola to de facto podpora prípravy realizovaného štátneho prevratu. Ale následná poprevratová streľba a upaľovanie ľudí ako pred časom v ukrajinskej Odese zo strany vtedajších organizátorov (časti ukrajinských oligarchov), či streľba z raketometov ukrajinskej armády na civilné sídliska (bytové domy, nemocnice, školy…) a civilných obyvateľov v Donbase doslova v priamom televíznom prenose je pre USA a EÚ len bezvýznamná epizóda – nestojaca za kritický komentár.

         Tiež objavované hromadné hroby civilistov v Donbase neustále pribúdajú. EÚ a USA naďalej len mlčia a zamieňajú si kto sú objavované civilné obete a kto je ich vrah, či terorista vo vojenskej vládnej uniforme. A to už ide o jednoznačné, principiálne a neodpustiteľné morálne zlyhanie.
         Treba zdôrazniť, že proukrajinská podpora zo strany USA a EÚ sleduje faktickú podporu upevnenia moci ukrajinských oligarchov dlhoročne spojených s krvou a mafiánskymi koreňmi svojho materiálneho bohatstva.

         To USA a EÚ vôbec nevadí. Im ide len o upevnenie moci svojich politických bábok. Ak napríklad v Charkove vyjdú protestujúci na ulicu, tak okamžite sa vynoria „polovojenské gardy“ (financovanými oligarchami) s automatmi na obrnených transportérov, aby si kritický prejav slobodnej vôle nabudúce každý dobre rozmyslel. Nepripomína to Nemecko z roku 1933?. To s demokraciou nemá nič spoločné, je to prejav obyčajnej totality. Zásady morálky, spravodlivej politiky a ochrany záujmov radových obyvateľov Ukrajiny nie sú pre USA a EÚ už vôbec dôležité.

         Politika USA a predstaviteľov EÚ voči ukrajinským udalostiam je vlastne len obyčajné pokrytectvo na úrovni pokrytectva vlád východných satelitov pred rokom 1989. Žiaľ, USA a EÚ už svojou nielen ukrajinskou politikou stratili akýkoľvek morálny kredit a stali sa spoluzodpovednými za krv a slzy na dnešnej Ukrajine a nielen tam (pozri Irak, Líbya, Sýria a i.).

         Ak to má byť úloha zahraničnej politiky EÚ, tak nás Boh ochraňuj pred takouto Európskou úniou s jednotnými zahranično-politickými právomocami. Nehovoriac o ďalšom pripravovanom rozširovaní právomoci Európskej únie.
         Racionálne uvažujúci občania žiadajú opak a požadujú – dôsledne nie – presunu právomoci na Brusel, ale naopak schvaľujú spätný presun právomoci z Bruselu na národné štáty. Ak budeme v Európe, vrátane Slovenska o pár rokov platiť za plyn a energie oveľa viac ako dnes a zároveň Slovensko bude na periférii EÚ na hranici novej studenej ekonomickej vojny, ktorým sa vyhýbajú investori, tak to bude dôsledok dnešnej nezodpovednej a nekompetentnej politiky špičiek Európskej únie (a dnešného alibistického súhlasu Slovenska s takouto politikou). A to nebudeme len platiť budúcich ukrajinských utečencov z občianskej vojny. Ukrajina je v ekonomickom bankrote a v štátno-politickom rozvrate. Kto však bude platiť plyn pre 45 miliónov obyvateľov Ukrajiny ? A kto bude platiť náklady na ukrajinskú armádu, políciu, zdravotníctvo, nezamestnaných, ukrajinských dôchodcov…? Asi nie bankrotujúci ukrajinský štát, ale EÚ s podielom Slovenska.
To treba dnes otvorene povedať.

         Politika Európskej únie nám vystaví finančný účet, ktorí budeme platiť. Tento účet nebude jednorazový, ale dlhodobejší. Bez ohľadu na strategicko-politické aspekty, tak bývalé vedenie Európskej únie od Barrosa cez Ashtonovú až po nemeckú Merkelovú stratili svojou ukrajinskou politikou chrániacou politiku odeských podpaľačov  horiacich ľudí, či ukrajinskú streľbu z raketometov na obytné domy, nemocnice a školy v Donbase a podporou ukrajinských oligarchov aj morálny kredit.

         Bombardovanie civilných štvrtí na východnej Ukrajine, zámerné ničenie donbaskej infraštruktúry a (polo)totalitné metódy na Ukrajine s tichou podporou špičiek EÚ znamená, že EÚ rezignovala na princípy na ktorých vznikla samotná Európska únia. Je otázkou, či je v rozpore s vyšším morálnym princípom podporovať takúto politiku únie zo strany Slovenska, alebo hľadať samostatne riešenie napríklad slovenským iniciovaním summitu EÚ-Rusko v Bratislave.

         V opačnom prípade je tu naša spoluzodpovednosť za smrť nevinných civilistov. Je tu istá podobnosť i s bývalým juhoslovanským scenárom, kde platili iné kritéria pre „neslovanské” Kosovo a iné pre slovanský Krym. A samostatnosť Kosova to bol prvý zdrvujúci úder medzinárodnému právu a európskej geopolitickej stabilite z ktorej sme sa ešte nespamätali.

         Krym je len dôsledkom Kosova. Oslabenie princípu suverenity štátov a medzinárodného práva je jednoznačne zlá správa pre Slovenskú republiku. Morálny kredit USA po minulých skúsenostiach z Iraku, Afganistanu, Srbska, Líbye, či Sýrie a dnes i EÚ je tiež veľmi slabý.

         Zdá sa, že Majdan a ukrajinské vládne štruktúry sú formované mafiánskými oligarchami, ktorí stále ovládajú mocensky Ukrajinu a v pozadí s podporou západných (hlavne amerických) tajných služieb. Predčasom organizátorov kyjevského Majdanu pripravovali a cvičili v členských štátoch EÚ (uvádza sa Poľsko a Litva), zabezpečovali ich činnosť transferom niekoľkých miliárd dolárov, politickým krytím a to priamym organizovaním kyjevského štátneho prevratu voči demokraticky zvolenému vtedajšiemu prezidentovi s ktorým ministri zahraničných veci Nemecka, Francúzska a Poľska podpisovali dokumenty, ktoré na druhý deň z ich strany už neplatili.

         Totalitné prístupy novej ukrajinskej moci sa spojili s následnými represiami na juhovýchode Ukrajiny vedúce k občianskej vojne. Všetko s bruselským politickým krytím. Takzvanú protiteroristickú vládnu operáciu na východnej Ukrajine, hlavne proti civilistom, možno nazvať skôr ako „protiteroristickú operáciu teroristickými prostriedkami zo strany skutočných teroristov“.

         Ak sa chcú niektorí slovenskí predstavitelia aktívne podieľať na takejto nemorálnej podpore, dnes už aj doslova antislovanskej politike, konajú v priamom rozpore s minimálne slovenskými ekonomickými a politickými záujmami, navyše bez štipky morálnosti a politickej prezieravosti.

         Tak, ako sa Kosovo zopakovalo na Kryme, tak kyjevský Majdan sa môže zopakovať nielen na Ukrajine, ale časom nespokojní obyvateľmi vytvoria euromajdany aj v rámci niektorých hlavných miest štátov EÚ. Vytiahnuť džina s fľaše sa často nevypláca. Určite môže byť zaujímavý raz nejaký bruselský euromajdan. Preto nikdy nehovorme nikdy…Však sa už nejaký bruselský oligarcha nájde…
         Na súčasné postavenie Ruska môže niekto hľadieť, že po období, kde Rusko v minulosti žiadalo len základný rešpekt od USA, tak budúcnosť môže znamenať aj obrazne, tak trošku filmovo, že doslova „impérium vracia úder“ v dnešnom mnohopolárnom svete a na prahu možno ďalšej globálnej ekonomickej krízy. Ako vidieť ekonomická kríza a dnešná ukrajinská kríza je v neposlednom rade krízou morálnou a hodnotovou.

         Mocenské prostriedky, pokiaľ sa už neopierajú o skutočné hodnoty majú len obmedzené trvanie a dosah. To si musí uvedomiť aj EÚ skôr než bude neskoro. Nielen ukrajinskými udalosťami postupne stráca vlastnú legitímnosť, hodnotovú výbavu, kompetenčnú spôsobilosť, kde „štrnganie“ protiruskými sankciami je viac prejavom bezradnosti, slabosti a nedostatku samostatného rozhodovania a je dôsledkom akéhosi pokračujúceho zahraničnopolitického protektorstva USA.

         Zdá sa, že samotná Európska únia musí v mene budúceho prežitia sa zásadne vnútorne a navonok zmeniť. Návrhy francúzskeho exprezidenta Sarkozyho prišli so snahou o vytvorenie akejsi Nemecko-Francúzskej únie v EÚ a je doplnený o pre nás dôležitý Sarkozyho návrh zrušiť polovicu kompetencii Bruselu a preniesť ich na národné vlády resp. členské štáty. Pod takýto návrh by sa mala podpísať aj Slovenská republika. Vývoj v rámci EÚ môže nadobudnúť do budúcna zaujímavé smery.

         Zároveň stále hrozí návrat ekonomickej krízy, odchod V. Británie z EÚ a prehĺbenie krízy, či totálna destabilizácia Blízkeho východu zo svojimi zásobami energii. Zdá sa, že iniciátorom zmien z dôležitých štátov EÚ bude skôr ako Nemecko napríklad Francúzsko s výraznými ekonomickými ťažkosťami, kde možno politicky postupne nadobúda prevahu politický smer žiadajúci presun časti právomoci Európskej únii na členské štáty s možnosťou budúceho vzniku nielen Francúzsko-nemeckej únie v rámci EÚ, ale tiež predstavy o užšej Francúzsko-Ruskej spolupráci v oblasti od energetiky až po budúcu užšiu politicko-vojenskú spoluprácu.

         Najskôr však až po budúcich francúzskych prezidentských voľbách. Nielen vo Francúzsku sa hľadá nový štátnik formátu bývalého francúzskeho prezidenta de Gaulla z jeho povestnou myšlienkou na Európu od Atlantiku po Ural (dnes už po Vladivostok).V súčasnosti sa Nemecko javí ako európska ekonomická superveľmoc, ale s malo samostatnou zahraničnou politikou, kde v súčasnosti veľmi chýba výrazná európska štátnická osobnosť. Nemecký ekonomický obor, dnes len kopíruje zahraničnú politiku USA.

         Slovenská republika zatiaľ len paberkuje a neustále ustupuje mocným nielen v EÚ a dôsledne neobhajuje svoje národné ekonomické a geostrategické záujmy. Tak ako Česko-Slovensko pred rokom 1989 sa Slovensko výrazne podriaďuje cudzím internacionálnym záujmom. Slovenská republika má množstvo politikov s úplnou absenciou skutočných štátnikov. Slovensko nejde správnym smerom. To sú slová veľkej väčšiny slovenských občanov podľa prieskumu verejnej mienky Inštitútu pre verejné otázky.

         Slovenská republika nejde správnym smerom to si myslia až tri štvrtiny Slovákov, iba 21 percent pokladá smerovanie Slovenska za správne. O (ne)správnosti nielen geostrategickej cesty Slovenskej republiky a EÚ v celoeurópskom kontexte možno si viac a aktuálne povieme nabudúce.

         Aj vývoj na Ukrajine môže byť skutočne revolučný, nie vždy celkom predvídateľný, pričom je to náš bezprostredný sused a každý jho otras citeľne pocítime. O to viac musí Slovenská republika vo svojom vlastnom bytostnom záujme prispieť k náprave dnešnej škodlivej východnej politiky Európskej únie.

Bruno Čanády

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.