Zločin a trest Václava Klausa
Mať vlastný názor sa v totalitách neodpúšťa. Nová éra mccarthizmu v Amerike. Dvaja poslední prezidenti sú ďalej mediálne "lynčovaní". Prečo im česká verejnosť napriek tomu rozumie?
4. 1. 2015
PETR HÁJEK
Pred Vianocami americký internetový denník s príznačným názvom The Daily Beast (Denné beštie, netvor, zviera, pozn. Aut) priniesol správu, ktorá vzápätí okamžite prebehla všetkými hlavnými českými médiami: Významný americký inštitút CATO vylúčil zo svojich radov exprezidenta Václava Klausa pre jeho názory na ukrajinskú krízu.
Zločin a trest
V predvianočnom zhone nakoniec táto "senzácia" zapadla a na veľkú ľútosť havlistickej úderky v médiách sa nakoniec tak trochu vo Vianociach utopila. Je preto dobre sa k nej vrátiť teraz s pokojnejšou hlavou. Ostatne Václav Klaus medzitým niekoľkokrát svoje "zločinné" názory na konflikt Západu s Ruskom (pod zámienkou ukrajinskej krízy) zopakoval, naposledy túto nedeľu v televízii Prima , kde okrem iného povedal, že USA a západná Európa robia chybu, keď stavili na kartu destabilizácie Ruska v súvislosti s krízou na Ukrajine.
"Trestné vyhodenie" z washingtonského think - tanku je v skutočnosti podstatne staršia udalosť, ako sa naši mainstreamoví novinári domnievajú. A keby "ktosi" v Amerike nepustil túto senzáciu "Dennej beštie", pravdepodobne by ani jedna strana o konflikte verejne nehovorila a pokladala by ju za internú záležitosť. Teraz je ale situácia iná - a je veľmi poučné sa na ňu pozrieť bližšie.
Konflikt medzi CATO a Václavom Klausom vyvrcholil ako povedané už pred niekoľkými mesiacmi. Potom, čo sa na americkej pôde český exprezident verejne názorovo stretol o interpretácii ukrajinskej krízy a útoku Západu na Rusko s ďalším významným zahraničným členom CATO inštitútu - Rusom Andrejom Illarionov. Tento muž, ktorý bol päť rokov poradcom prezidenta Putina (2000 - 2005), ohrdnutý vo svojich mocenských ambíciách "emigroval" k najostrejšej protiputinovskej opozícii. Od roku 2006 sa potom stal okrem iného členom a vedeckým pracovníkom (senior researcher) toho istého CATO inštitútu, ktorého ponuku po skončení prezidentovania prijal tiež Václav Klaus.
Úvahy o tom, kto mal záujem celú vec zverejniť, sú vlastne nepodstatné. Iba dokresľujú "horúcu linku" atmosféru a boľševické metódy, ktoré v dnešných Spojených štátoch panujú. Konštatujem len, že aj encyklopédia Wikipedia je už obohatená o správu, že to bol práve Andrej Illarionov, kto dosiahol "ukončenie" spolupráce medzi významným americkým think-tankom a českým exprezidentom.
Podstatne zaujímavejšia je totiž zbabelá metóda, ktorá k tomuto "ukončeniu" (vyhodeniu) viedla. Nemusíme sa o tom na rozdiel od korporátnych médií len dohadovať. Máme k dispozícii korešpondenciu medzi predsedom CATO inštitútu a Václavom Klausom, ktorá je dokonale veľavravná:
Nestalo sa mi to prvýkrát, súdruh predseda
8. augusta minulého roka (2014) dostal Václav Klaus do svojej kancelárie znenazdajky e-mail:
Vážený Václav,
bolo mi cťou, pracovať s Vami po dva roky ako s význačným vedeckým pracovníkom (Senior Fellow) CATO inštitútu. Bohužiaľ, ako ste iste zaznamenali, sa v posledných niekoľkých mesiacoch náš pohľad na súčasné dianie v strednej Európe zásadne rozchádza. Za týchto okolností je pre nás toto formálne spojenie neprijateľné.
Preto by sme Vám chceli poďakovať za Vaše služby a ukončiť Vaše členstvo k 1. septembru. A aby sme sa vyhli trápnym situáciám na našej zamýšľanej konferencii, zbavíme Vás povinnosti prehovoriť na tejto konferencii, ktorá sa bude konať 15. októbra, aby ste mali možnosť zúčastniť sa mnohých akcií, ktoré sa, ako viem, budú konať v Európe na oslavu tohto výročia.
Prajeme Vám, aby sa Vám darilo dobre, a vždy budeme obdivovať prácu, ktorú ste odviedli na vyvedenie vašej krajiny z komunistického systému, na zamatovom rozvode a na vykročení do moderného sveta. Dúfame, že aj Českej republike sa aj naďalej bude dariť dobre.
S prianím všetkého dobrého,
John Allison
predseda a výkonný riaditeľ
Inštitút CATO
Na to reagoval Václav Klaus nasledujúcim listom:
Vážený pán predseda,
dostal som Váš e-mail a úplne rešpektujem Vaše rozhodnutie. Len ma prekvapuje, že dôvodom Vášho rozhodnutia je - podľa Vášho vyjadrenia - rozdiel v našom pohľade na súčasné dianie v strednej Európe. Nechápem, prečo uvádzate strednú Európu pretože žiadne rozdiely v našom pohľade na strednúí Európu nevidím. Považujete azda Ukrajinu za súčasť strednej Európy? Tam sa totiž konflikt odohráva a tej sa tiež týkajú naše rozpory v interpretácii konfliktu. Snažil som sa byť v tomto ohľade veľmi realistický.
Ale o to teraz nejde. Prijal som kedysi členstvo v Inštitúte CATO, pretože som veril, že sloboda, individuálna sloboda a voľné trhy - hodnoty, za ktoré som bojoval celý svoj život - sú tiež hodnoty, ktoré vyznáva CATO. Ak by členstvo v CATO znamenalo obmedzenie slobody názorov a slobody prejavu, bolo by to veľmi zlé.
Mám dlhoročné skúsenosti s vyhadzovom z najrôznejších funkcií kvôli mojim názorom, ale to bolo ešte za komunizmu .
Skutočnosť, že odlišný názor môže byť dôvodom na vyhodenie kohokoľvek odkiaľkoľvek mi pripomína toto tragické obdobie. Vy ste síce nepovedali priamo, že som " vyhodený " , formuloval ste to, že " moje členstvo bude ukončené k 1.septembru ", uisťujem Vás, že komunisti v minulosti používalii rovnakých výrazov ako Vy . Nikdy nepovedali, že niekoho vyhadzujú. Neveril by som, že sa dočkám niečoho podobného zo Spojených štát ov - krajiny, ktorá toľko inšpirovala mňa aj ďalších ľudí v boji za slobodu.
Inou vecou je údajná "odlišnosť názorov" na ukrajinskú krízu. Rád by som sa uistil, že skutočne poznáte moje názory a že ste sa nerozhodli na základe interpretácie mojich názorov pánom Illarionovom. Obávam sa však, že to tak je. Medzi tým je totiž obrovský rozdiel, pretože jeho (zámerne) chybný výklad je úplne monštruózny.
Pán predseda,
je mi veľmi ľúto, že naša spolupráca musela skončiť takto. Napriek tomu dúfam, že mám v CATO veľa priateľov a že zostanú mojimi priateľmi aj v nadchádzajúcich rokoch. Mám v Spojených štátoch mnoho priateľov, ktorí veria v slobodu prejavu, slobodnú výmenu názorov nezávisle od mainstreamu a politicky korektných postojov.
S prianím všetkého dobrého,
Václav Klaus
Na čo sa Američania pripravujú?
Komentovať oba listy je zbytočné. Každý si z nich urobí o veci iste vlastný názor. Stojí však za to všimnúť si jednej príznačnej zdanlivej maličkosti: Známy pán riaditeľ CATO John Allison skutočne pokladá Ukrajinu za stredoeurópsku krajinu! Významný akademik je na tom zjavne podobne ako väčšina Američanov (podľa prieskumu 16% stredoškolákov pokladá Európu za jeden zo štátov USA), ktorí, vrátane vládnych expertov, akejkoľvek udalosti za východným pobrežím Spojených štátov, tradične vôbec nerozumejú.
Podstatnejšie je však ešte niečo iné: V Amerike viditeľne začala ďalšia éra mccarthizmu. Tá prvá sa rozhorela v čase, keď sa Amerika prvýkrát pripravovala na jadrovú vojnu proti Sovietskemu zväzu, ktorá mala "organicky" nadviazať na skončenú II. svetovú vojnu, v ktorej boli obe veľmoci spojencom proti Hitlerovi, respektíve nacisticko - fašistickej "osi" Berlín - Rím - Tokio. Pre mladšie ročníky, ktorí už netušia, o čo išlo, pohľad znovu do už spomínanej Wikipédie:
"Ako éra mccarthizmu sa v histórii USA označuje obdobie začínajúce približne koncom 40. rokov 20. storočia a trvajúce až do konca 50. rokov, ktorého hlavným rysom bol vypätý antikomunizmus prechádzajúci až v antikomunistickú hystériu. Hlavným predstaviteľom tohto prúdu bol senátor Joseph McCarthy, ktorého priezvisko dalo tejto epoche meno.
Mccarthizmus pre mnoho Američanov najmä vo vládnych inštitúciách, odboroch, školstve a zábavnom priemysle znamenal postihy, napríklad vyhodenie z práce, na základe často len vágnych podozrení, že sympatizujú s komunistami. Medzi postihnutými bolo aj mnoho slávnych mien, napríklad umelci Leonard Bernstein, Charlie Chaplin, Aaron Copland, Jiří Voskovec, Arthur Miller a Orson Welles alebo vedci Robert Oppenheimer a Linus Pauling. "
Na čo asi americké elity v novej vlne mccarthizmu pripravujú verejnosť tentoraz?
Opakuje sa história - len v opačnom garde
Václav Klaus svoje názory nikdy neskrýval, ani ich nešíril "kabinetne", ale vždy úplne otvorene. Preto bol po desaťročia svojej politickej dráhy pravidelným cieľom politických a mediálnych útokov tunajších havlistických "Guerilla". Po skončení prezidentovania jazdí po celom svete. Konferencie, prednášky, diskusie na najrôznejších fórach Západu aj Východu sa stali jeho hlavnou pracovnou náplňou. Takmer každý ho chce počuť a hovoriť s ním. Je to práve preto, že sa nikdy nebál a naďalej nebojí obhajovať svoje názory v akomkoľvek strete - od britskej Snemovne Lordov, po nedávnu konferenciu v Moskve. Zatiaľ len tú vo Washingtone mu "slobodná Amerika" zakázala.
Preto nie je divu, že aj od domácich "Američanov" čelí okrikovaniu a škandalizovaniu. Pozoruhodné na tom je, že rovnakým útokom tejto Piatej kolóny sú už vystavení obaja poslední českí prezidenti. Hoci sa vo väčšine názorov zásadne odlišujú, na príčiny súčasného medzinárodného napätia majú tieto dve najvýznamnejšie osobnosti postkomunistickej éry vcelku zhodný názor.
A ako Václav Klaus, tak Miloš Zeman aj napriek útokom ho hovoria naďalej úplne nezastreto. Miloš Zeman poskytol sobotňajšiemu Právu rozhovor, v ktorom okrem iného hovorí, že zvrhnutie prezidenta Janukovyča z vlaňajšieho februára nepovažuje za demokratickú revolúciu a súčasného predsedu ukrajinskej vlády Arsenija Jaceňuka označil za "premiéra vojny".
Pred niekoľkými dňami (22. december) zasa publikoval časopis Euro prednášku Václava Klausa pre českých podnikateľov, politikov a novinárov, v ktorej exprezident okrem iného hovorí:
"Na obzore sa črtá ešte jeden - ďaleko horší - scenár, ktorého zárodky ukazuje dnešná Ukrajina. Éra vyhrážania sa hrozbou nukleárnej katastrofy v období studenej vojny bola na začiatku 90. rokov vystriedaná americkým unilateralizmom (či unipolaritou), ktorý sám seba interpretoval ako žiadúce cestu a ničím neohroziteľný stav pre ďalšie dlhé desaťročia, ak nie pre celé 21. storočie.
Očakával sa náraz na rýchlo rastúcu Čínu a ďalšie ázijské krajiny, ale predpokladalo sa, že to nastane až s istým odstupom času. Došlo však k niečomu inému. Skôr než sa čakalo, nastala konsolidácia a spolu s ňou aj návrat sebavedomia Ruska a istá autonómia jeho správania. Nič viac a nič menej. Západ to účelovo interpretoval ako návrat Ruska k imperiálnej komunistickej politike a zneužil toho k novej geopolitickej konfrontácii, ktorej obeťou - a bojovým poľom - sa stala Ukrajina.
Možné následky a dôsledky tohto vývoja považujem za nedozierne. Nezastávam síce názor slovenského premiéra, že je 70% pravdepodobnosť, že dôjde k veľkej vojne, ale vážne zhoršenie medzinárodnej situácie už nastalo a všetko nasvedčuje tomu, že bude pokračovať. Ani tu nevidím šancu na výraznú zmenu - každý nesúhlasný hlas je umlčovaný a predstavovaný ako zapredanectvo Rusku. To už sme si - v opačnom smere - raz zažili a mysleli sme, že už nič také nie je znovu možné. Bohužiaľ je. "
Dokedy si našu havlisti vystačia s pokrikom, že obaja prezidenti sú najpravdepodobnejšie "platenými agentmi Kremľa"? Čo sa bude musieť prihodiť, aby im došlo, že najskúsenejšie postavy českej domácej i zahraničnej politiky sú proste v kritickej situácii oddané záujmom svojej krajiny? Že práve to je najvyšší spoločný menovateľ ich postojov, ktorý, napriek obrovskej mediálnej protiruskej propagande, berie za svoj postoj aj čoraz väčšia časť našej verejnosti?
Súdruhovia Illarionov a spol. - Toho času vo Washingtone - to samozrejme nepochopí. Majú iné záujmy.